KRONIKASLZY
Neplač, že zapadlo slnko...Slzy ti zabránia vidieť hviezdy
(Albert Einstein)
Slzy sú vyslanci večnej lásky
(Ernst Moritz Arndt)
Vo všetkých slzách sa zdržiava nádej
(Simone de Beauvoir)
Neplač, že zapadlo slnko...Slzy ti zabránia vidieť hviezdy
(Albert Einstein)
Slzy sú vyslanci večnej lásky
(Ernst Moritz Arndt)
Vo všetkých slzách sa zdržiava nádej
(Simone de Beauvoir)
Dážď sú slzy neba - to je stará metafora
ktorú ponúkne múza básnikovi, keď už nenachádza slov
Potom ju podvedie, a ona je z toho trochu chorá
nerovný vzťah, ktorý sa končí neverou
Milovala ho, počúval ju....
jej svet teraz hasne
Dážď sú kvapky krvi zavraždenej básne...
ktorú ponúkne múza básnikovi, keď už nenachádza slov
Potom ju podvedie, a ona je z toho trochu chorá
nerovný vzťah, ktorý sa končí neverou
Milovala ho, počúval ju....
jej svet teraz hasne
Dážď sú kvapky krvi zavraždenej básne...
Slza…Plač…čo sú to vlastne za veci? Čo nimi možno vyjadriť…?
Bolesť, smútok….lásku, šťastie…..utrpenie….Slza povie mnoho..viac ako úsmev, pohľad. Je slza len kvapka vody? Nie…je to pocit vo svojej hmatateľnej forme.
Slzy sú pokladom ľudstva…pokladom nás samých.
Iba toho, koho som videla roniť slzy považujem za skutočného človeka.
Za bytosť ktorá je v obraze keď sa povie: cítim…Niekto mi raz povedal, že slzy sú prejavom slabocha…Vysmiala som sa mu do tváre a dotyčného som už nikdy nevidela potláčať plač…Plakať je dobré, slzy oslobodzujú….Má na ne právo každý…Ty či ja, my obaja…
Povedz mi ako ma miluješ…nie nechcem bozky…Usmej sa a vyroň slzičku…A zato ťa budem milovať viac ako kedykoľvek predtým…
Každá slza ktorá spadne odnesie si i kúsok nás samých…Viem to, no plačem…Nikdy som neoľutovala, že kdesi v tráve leží kúsok mňa samej, že som tam nechala kúsok duše…Oslobodili ma…slzy ma spravili slobodnou…a konečne môže prísť…dúha po daždi…úsmev…….
Bolesť, smútok….lásku, šťastie…..utrpenie….Slza povie mnoho..viac ako úsmev, pohľad. Je slza len kvapka vody? Nie…je to pocit vo svojej hmatateľnej forme.
Slzy sú pokladom ľudstva…pokladom nás samých.
Iba toho, koho som videla roniť slzy považujem za skutočného človeka.
Za bytosť ktorá je v obraze keď sa povie: cítim…Niekto mi raz povedal, že slzy sú prejavom slabocha…Vysmiala som sa mu do tváre a dotyčného som už nikdy nevidela potláčať plač…Plakať je dobré, slzy oslobodzujú….Má na ne právo každý…Ty či ja, my obaja…
Povedz mi ako ma miluješ…nie nechcem bozky…Usmej sa a vyroň slzičku…A zato ťa budem milovať viac ako kedykoľvek predtým…
Každá slza ktorá spadne odnesie si i kúsok nás samých…Viem to, no plačem…Nikdy som neoľutovala, že kdesi v tráve leží kúsok mňa samej, že som tam nechala kúsok duše…Oslobodili ma…slzy ma spravili slobodnou…a konečne môže prísť…dúha po daždi…úsmev…….
Venované Mystic Universe, človeku, rozdávajúcemu lásku a nehu v každom okamihu.
*Na brehu jazera stálo dievča, stálo a plakalo, len šum lístia divo bijúceho kdesi v korunách stromov veštil búrku a tlmil vzlyk tejto krehkej bytosti.* Stalo sa ti niečo? *Zaznel hlas, tak pokojný až sa na chvíľu zazdalo, že i príroda stíchla, aby si vychutnala jeho zvuk.* Mne? *Vyjachtala zo seba, kým si narýchlo utierala slzy stekajúce po tvári * Zdá sa mi, že sa hanbíš za svoje slzy. *Utrel jej zbytok jemných kvapočiek stekajúcich po tvári a chytil ju za ruku.* Všetko živé na tomto svete. *Rozhliadol sa naokolo a zaviedol ju pod neďaleký prístrešok.* Plače, keď sa cíti zranene. Plače, keď má strach i radosť a hlavne plače ak cíti bolesť. *Ukázal na strom a zvláštnu tmavú tekutinu vytekajúcu z jeho kôry* To je miazga, slzy stromu. *Vysvetlil prekvapene hladiacemu dievčatku.* Strom niekto zranil a on teraz plače. *Pokračoval a nevnímal rozpaky, tak badateľne sa zračiace na jej tvári.* Plače aj príroda? *Začudovane sa opýtala kým hladila strom na mieste, kde vytekala tekutina.*
Veru plače. *Odpovedal a ukázal na jazero, na ktorom divo padajúce kvapky práve začínajúceho dažďa rozvírili hladinu.* Dážď sú slzy prírody, pretože aj príroda sa potrebuje očistiť, pretože aj príroda potrebuje zmyť ťažobu svojej duše. *Zahrmeli blesky a dievčatko sa zatriaslo.* Každý blesk je jej hnev a každá kvapka vody. *Vystrčil ruku pod okraj prístrešku.* Je slza našej zeme. *Usmial sa a naznačil jej aby si sadla.* Ak plače človek, s každou kvapkou slzy odchádza i časť jeho samého. Časť malá zrkadliaca sa v kvapôčke, úzkosť jeho bytia, pošliapaná ilúzia. *Nevnímajúc pohľad dievčatka, tak tuho premýšľajúceho nad jeho slovami pokračoval, stále chytajúc do dlane malé kvapôčky padajúce z neba.* V každej malej kvapke, je jedna spomienka, spomienka na bolesť, spomienka na šťastie, spomienka na stratené nádeje. S každou malou kvapokou sa naša duša zotavuje a naberá do seba nový život. Každá kvapka slzy, uvoľni na našej duši miesto, pre niečo nové. *Pri jeho posledných slovách, akoby niekto roztiahol mračná, prestalo pršať a nebo prepustilo prvé hrejivé slnečené lúče.* Rozhliadni sa navôkol. *Ukázal na malé kvapky dažďa žiarivo sa lesknúce v korunách stromov. * Príroda sa očistila a môže začať nový deň nový život. *Malý vtáčik vyletel zo svojho úkrytu a priletel na zem, aby sa napil z novej mláčky, po daždi sa leknúcej na zemi.* Ak by príroda neronila svoje slzy uhynulo by všetko živé, tak ako by bez sĺz uhynula naša duša. *Pohladil ju po tvári a zahľadel sa jej do očí.* A teraz ti položím znova rovankú otázku. Hanbíš sa za svoje slzy? *Pozrela na neho a usmiala sa* Nie nehanbím a nikdy nebudem. *Prisľúbila s istotou v hlase a zvedavo si prezrela muža.* Poviete mi .. *Naznačila otázku, keď sa muž otočil a zberal na odchod. * Som kto som a vrátim sa ak to bude treba. *Odpovedal a zmyzol niekde v šere stúpajúcom z čerstvo premočenej zeme, tak rýchlo, že každý by zapochyboval, či bol skutočný alebo to len príroda na malú chvíľku poodhalila jedno zo svojich tajomstiev. Či tam však bol alebo to len smutná duša dievčaťa hľadala útechu v prízraku, jedno je isté a nikdy sa nemzmení. Nehanbite sa za svoje slzy, za kvapôčky nádejí i kvapôčky ilúzií. Na začiatku každého konca je nový začiatok. A na konci každého príbehu nový príbeh. *